Och, ty môj utešený, vznešený, nádherný pokladík! Ako sa mi len ligoceš... a aký si ťažulinký! Koľkože cvendživých guineí dajú za teba? (…) A ktože si ťa kúpi? Ani kráľovná si to nemôôôže dovoliť... Minula by na teba dvoj—tvojročný dôchodok... Musel by jej to povoliť parlament a vypísať štátnu pôžičku!... Spravia sa to, neboj sa, môžeš byť spokojný. A pôjdeš aj ty buvinkať do Londonskej veže vedľa Koh-i-noora. Ale čože ten, veď je to len taký drobizg popri tebe... Koľkože môžeš stáť, ty môj peknučký?[1]
